Ospravedlnenie
Milí moji najvernejší čitatelia- lebo tí menej verni sem už asi po takej dlhej pauze nepáchnu.
Posielam Vám svoje najhlbšie ospravedlnenie. Posledný rok bol ťažký. Čo by ani tak veľmi nevadilo, lebo v ťažkých chvíľach sa píše najlepšie. Bol ale krásny, prelomový, šialene čudný a v mnohom ma zmenil. Zmenil ma tak, že neviem, či to ešte niekedy budem ja. Zmenil ma tak, že sa sama nepoznám.
Prednedávnom som sa snažila ho zrekapitulovať. Bol to pokus, udržať tieto stránky nažive. No zistila som, že sa to nedá. Neviem, čo k tomu povedať. Teda, neviem, čo k tomu povedať, bez toho, aby som ťahala na verejnosť špinavé prádlo.
A po prvý raz v živote cítim, že sa nemá cenu niekam obzerať.
Strašne veľa sa zmenilo. Zmysel, ktorý mal môj život v zásade niekoľko posledných rokov, sa ukázal byť zabitým časom a škodou námahy.
Ale žiaden čas nie je zabitý a všetko zlé je na niečo dobré.
Po prvý raz v živote skúšam spraviť hrubú čiaru za niečím, čo bolo. Možno pekné, možno nie, ale bolo.
Vy, čo na túto stránku občas zavítate vlastne študujete môj osobnostný vývoj. Začala som sem písať v sedemnástich, mladá, bezstarostná, trocha čudná... Teraz mám dvadsať a učím sa žiť naozajstný život. A stále som čudná.
Smejte sa mi, robte si čo chcete. Možno si myslíte, že píšem blbosti a niečo zbytočne zveličujem. A viete, že mi to je jedno? Píšem, nie pre to, aby ste sa nad tým zamýšľali. Píšem, lebo som to ja. Píšem, aby som vedela žiť. A žijem, aby som mohla písať. Píšem len, keď sa cítim sama a mám pocit, že ma nikto nepočúva, že na mne nikomu nezáleží. Píšem, keď nemôžem hovoriť.
A teraz som stratila svojho najvernejšieho čitateľa. A zisťujem, že vlastne nie je za čím smútiť. Že to za to nestojí. A že mi nezáleži na tom, či si niekto prečíta, ako sa cítim. Som to zase len ja a môj blog.
A všetci choďte doriti :P