Paneboze tento rok som nepisala o patdesiatke???
Tak, v skratke, tento rok sa nám to trocha zvrhlo. Všetci skalní turisti nám dali košom, a tak sme ostali v skromnej štvorici.
Počasie sa už od rána tvárilo, že s našou turistikou prudko nesúhlasí. Mračilo sa a fúkalo a bolo dosť zima. Poniektorí sme to samozrejme podcenili a odeli sa veľmi naľahko. Poniektorí iní sme zas usúdili, že na päťdesiatke proste nikdy neprší a prvý raz si nevzali nepremokavú budnu... čo sa nám neskôr stalo osudným.
Stretli sme sa s Rasťom v dohodnutý čas v bufete. Zvyšok výpravy tradične meškal. Tak sme zasadli na kávu, aby sme sa počkali. "Zvyšok výpravy" po dorazení na miesto určenia nás samozrejme nenašiel, tak sa vydal na cestu. Zistili sme to zhruba po pol hodine- no aj tak sme ich pred Zoškou dobehli. Niektorých z nás hnala hrdosť, iných vidina piva.
Na Zoške mi ostatní konečne uverili, že naša krčma NAOZAJ vyhorela. Napokon sa nám ale šťastlivo podarilo nájsť inú.
Počasie sa stále tvárilo všelijako, tak sme praskli do koní a fičali dalej. Na Taricových skalách sme počkali zaostalcov, ktorí nás zase raz nevideli a obehli. Tak sme ich potom zas dobiehali my. Poniektorí zdravení: "Dovidenia ujo!"
A vtom to prišlo. Búrka. Vtedy som si ešte len začala nadávať, že som nechala bundu doma. Našťastie mi Danka požičala pršiplášť. Iní to šťastie nemali.
Na skalku sme prišli mokrí za vytrvalého lejaku. Preto bolo rozhodovanie o trase jednoduché- rovná čiara domov. Tento rok nám musí stačiť 25.
Cestou pršať prestalo. Na Sklenej hute sme sa zas počkali, tentoraz aj našli, posedeli, vypili kávu, zjedli proviant a tí, čo zmokli, začli drkotať zubami. Tak sme sa zas rozdelili a vybrali sa do Častej.
Na štadión sme napoli došli, napoli dobehli v rekordnom čase. Guláš bol ešte teplý, tak sme ho zjedli. Posledný raz sme sa počkali a bolo po srande. Tohtoročná paťdesiatka je za nami.
Ja viem, 25 je nuda, budúci rok už vážne zdoláme tú 50ku. Alebo nie?