Kikušine výplody

Ako som si všimla keď som sa tak obzerala do neďalekej minulosti, zvyknem sa veľmi často ospravedlňovať. Zamyslela som sa nad tým. Hoci spočiatku som si myslela, že je to jednoznačné pozitívum, chápete, vedieť si priznať chybu a tak, začínam mať pocit, že to nie je úplne ideálny stav. Okej, fakt je to zle. Že prečo?

No predstavte si:

Na to aby som mala potrebu sa ospravedlniť musím najprv spraviť chybu. A to nie takú hocijakú, ktorú odbijem obyčajným rýdzo slovenským "sorry". To sa používa, keď Vám niekto stúpi na nohu. Na naozajstné výčitky je treba o niečo väčšiu chybu. Tak prečo nikto iný necíti potrebu sa neustále ospravedlňovať? Veď každý má predsa svedome. Tak kde je problém?

Uvedomila som si, že skutočne často ubližujem ľuďom. Okej, keď mi kde tu uletí niečo, čo som proste povedať nechcela, to sa stáva. Dá sa pochopiť dokonca aj to, keď mám raz za čas blbú náladu. S tým sa bojuje naozaj veľmi ťažko, ikeď sa snažím. Moje okolie si pomaly zvyká. Chápete, keď odomňa čas od času schytajú, večšinou to prejdú mlčaním, myknú plecom a povedia si: "okej, šak poznáme". Len keď to sem tam fakt preženiem, musím si občas nasypať trocha popola na hlavu. Zvyčajne tieto stavy pripisujem hormonálnej nerovnováhe, ale na tú sa už dlho nebudem môcť vyhovárať , čiže by som sa mala pomaly naučiť ovládať.

Ale chcela som hovoriť /resp. písať/ o inom. Ak sa našiel čo i len jeden človek, ktorý si na tejto stránke prečítal aspoň polovicu obsahu, iste si všimol určité odseky, ktoré pre zainteresovaného pozorovateľa mohli pôsobiť mierne povedané nepríjemne. A to všetko čo sa tu vyskytuje prešlo niekoľlkonásobnou cenzúrou. Viete si predstaviť moje reakcie v neverbálnej komunikácii? Tí, čo ma poznajú iste áno, tí čo ma nepoznajú, nech sú radi .

Ale teraz vážne:

Istý človek, ktorého názor si veľmi vážim mi raz povedal, že to čo človek napísal si často uvedomí až po čase. Bohužiaľ, internet je moja smrť. V minulosti keď človek napísal list, ten často trčal týždeň na stole kým sa ho dotyčný rozhýbal odoslať. Čas, ktorý ubehol od dopísania listu k odoslaniu bol ineálny na to, aby si pisateľ uvedomil, čo vlastne napísal. Taká skutočnosť by mi ohromne vyhovovala.

Dnes je to úplne iné. Človek načmára pár viet do e-mailu, klikne na odoslať a často si ani bezprostredne nevšimne, čo vlastne napísal. Až keď dostane odpoveď, uvedomí si, že to čo cítil v danom okamihu dotyčného na druhej strane v skutočnosti vôbec nezaujímalo a čo viac, mohlo ho to dokonca uviezť do rozpakov.

Ešte horšie ako maily sú tzv. chaty, fóra a guestbooky kde človek často svoj príspevok po uvážení jeho obsahu ani nie je schopný vymazať. Nehovoriac o tom, že na rozdiel od e-mailu sú tieto prostriedky absolútne verejné.

Ukazuje sa môj najvážnejší problém. V osobnej komunikácii sa mi celkom darí ho odstraňovať ale pri písaní sa človek cíti slobodnejšie ako kedykoľvek inokedy.

Nedostatok cenzúry, poviete si, nie je nič hrozné. Avšak, tí, ktorých sa to bezprostredne týka vedia o čom hovorím. Ublížiť človeku na ktorom vám záleží sa dá všelijako, každý si vysvetľuje veci po svojom a v návale vášní človek napíše hocičo.

Však vôbec nechápete prečo to tu rozpitvávam? 

Možno je to tak lepšie. Hoci po emóciách, keď človek znovu nadobudne kontrolu nad svojími rukami /prípadne ústami keď sa komunikuje osobne/, často si uvedimí, čo vlastne spáchal. Potom nastáva to, o čom vlastne píšem. Vtedy prídu výčitky, blbé pocity a človek má chuť vštko zmazať, zmeniť, vrátiť čaš. Dokelu ale to sa nedá. Je najvyžší čas si to uvedomiť. Čo je raz povedané, nikto nikdy nevymaže, čo je raz napísané, to si môže za istých okolností prečítať každý.

A potom už nemusí stačiť ani to "prepáč".