Ricky- kto nenažil, nepochopí...
Keď som pred piatimi rokmi prvý raz zavítala na Koniareň, kone postávali v betoňáku a žrali a bola to práve ona, čo prišla prvá k plotu očmuchať, či sme náhodou nepriniesli nejaké to jablko. Vtedy sa to stalo, a čokoľvek čo prišlo po tom som brala ako čistý osud.
Nečakám, že niekto pochopí to, čo k tomu zvieraťu cítim, a priznám sa, že mi to je jedno. Podstatné je, že sa všetko čo mi v živote dala, si zaslúži aspoň, keď už nič iné, článok na mojom blogu.
Ešte skôr, ako mi bolo dovolené na nej občasne jazdiť, som ju po tajomky ťahávala z výbehu a čistila, aby som s ňou mohla stráviť aspoň tých pár minút. A okrem toho bývala zúfalo zasraná :).
Potom, keď to z čista jasna prišlo a ja som si na ňu mohla po prvý raz sadnúť, nemohla som tomu uveriť. A dodnes domu neverím, že som mala tú česť pracovať s tak jedinečnou osobnosťou, ako je ona. Nikdy nezabudnem na to, čo ma všetko naučila- ako sa ukludniť, ovládať svoje emócie a nenechať sa vytočiť. Všetky hodiny na jazdiarni, ten moment kedy som ju prvý raz oduzdila, a ona fungovala. Prvú a poslednú vychádzku na nákrčáku- predsa len, je to plňas :). Všetky hodiny s ňou v boxe, keď mala absces alebo horúčku. Balenie kopyta do kapusty každý večer a kilometre obvazu, o ktorom sa mi aj snívalo. Dekovanie v zime na noc, keď pri žraní vždy príšerne zazerala, keď som ju s tým otravovala :).
Za všetky tie vychádzky, keď som sa vracala domov vyklepaná jak rezeň :). Za každý jeden moment, ktorý som mohla stráviť s ňou som veľmi vďačná.
Tak veľmi som dúfala, že ma neopustí. Dúfala som, že nás čakajú ešte spoločné roky. Bohužiaľ, nie je to tak. Áno, neodchádza ďaleko. Ale je pre mňa fyzicky aj psychicky nemožné sa jej ďalej venovať po tom čo sa presťahuje. A raz za pol roka ju navštíviť a poškrabkať na nose mi teda rozhodne stačiť nebude. Ona na mňa možno zabudne. Ale ja si ju ponesiem v srdci a každého jedného koňa ktorého v živote stretnem s ňou budem porovnávať. A objektívne, je to príšerný kôň :). Ale je to moje dieťa. A je naozaj ťažké, nechať ju ísť.
Nevravím, že ju už v živote neuvidím. Netuším, čo bude. Ale nikdy viac nič nebude ako predtým. A ja nemám rada zmeny.
To pre tých, ktorí nechápu, čo riešim. Nechala som v tom zvierati kus seba. Tú chybu už viac nezopakujem.
Komentáre
Prehľad komentárov
Je to len na tebe, ci ju uvidis, pripadne budes na nej jazdit. Nie je to nemozne, ako pises. Staci zajst doslova len par metrov naviac. Ale ty proste nechces..
_
(Rene, 30. 9. 2012 23:50)