Selma
Kôň je partner, kamoš a člen rodiny. Preto je pre mňa prvoradá jeho spokojnosť.
Hoci som pri koňoch už niekoľko rokov, bola som nazývaná vytrvalcom, motivátorom, bojovníkom i šialencom a prešla som životom niekoľkých konských osobností, nikdy som neprejavila naozajstnú túžbu mať koňa vlastného. Vediac, čo to všetko obnáša a uvedomujúc si, že z pozície študenta nie je múdre zaobstarávať si živého tvora takých rozmerov a nárokov, bola som viac-menej zmierená so skutočnosťou, že ešte veľmi dlho sa budem musieť uspokojiť s koníkmi cudzími.
A potom prišla ona.
Keby bolo po mojom, nikdy si ju nekúpim. Pôvodne mala prísť len na prázdniny. Ale napokon to bola láska. Možno nie na prvý pohľad, ani na druhý, či tretí. Bláznivú lásku bez rozmyslu som už zažila. Aj konskú . Toto bolo iné. Bola to čiastočne vďačnosť tomu zvieraťu za to, že ma dostalo zo zlého stavu v ktorom som bola. A z časti snaha ukázať všetkým, svetu, ale hlavne sebe, že to ide aj inak.
Že kôň nemusí byť náradie, prostriedok ako si podvihnúť ego alebo ako sa zviditelniť.
Keď Selme prvý raz odpadla polovica kopyta, ešte nebola moja. Mohla som ju hneď vrátiť, nikto by sa na mňa neurazil. Ale paradoxne to bolo presne to, čo ma prinútilo si ju kúpiť. Asi môj spasiteľský komplex, ktovie. Možno keby to celé stálo a padalo na mojích vlastných financiách, nebola by som taká hustá.
Našťastie môj tato a môj verný sponzor nadomnou nezlomil palicu a umožnil mi zrealizovať to, čo som si vymyslela. Bez neho by sa teraz nebolo o čom baviť.
Ale späť k Selme.
Zábava s kopýtkami bola na dlhé lakte. Moja laická prognóza bola, že koník bude na okrasu minimálne pol roka až rok. Napokon sa ukázalo, že je to bojovníčka. Po 4 mesiacoch prestala krívať a začala pomaly pracovať. Postupne, pomaličky, vždy po korektúre týždeň iba vodiť, neskôr klusať iba na piesku alebo tráve... ale čo tam po tom. Stálo to za to.
Dnes keď vidím, ako veselo ťape po makadame, asfalte, kluše po vyprahnutom poli a ani raz nezakríva. Vidím všetky tie výhody a nechápem ľudí, ktorí ich nevidia.
Ale to mi nestačilo. A tak ako správny šialenec som si vymyslela ďalšiu métu. S bosým koňom v režime 24/7 sa predsa dá aj pretekať. Prečo vlastne aj nie? Veď nie som prvá a ani posledná, kto to robí. Som iba súčasťou menšiny. Tak som svoj nápad prekonzultovala s kobylou. Lebo hlavne o jej spokojnosť v tomto celom ide. A ona súhlasila. Ale mala svoje podmienky. Tak sme sa dohodli.
A to je dôležité. Nájsť kompromis medzi ambíciou jazdca a pohodou koňa. A to je to o čo mi ide. Aby bola zdravá, spokojná a aby mi dlho vydržala. Lebo takého parťáka akým vie byť kôň si treba vážiť.
Ja nemám rada jednoduché veci. Milujem výzvy. O to vačšia sranda to celé je.
Chcela by som na záver upozorniť na ľudí, ktorí si to zaslúžia. Neviem asi nájsť správne slová aby som nebola nadmerne sentimentálna, a tak to zhrniem jednoducho. Okrem tatíka, ktorý je naším hlavným sponzorom, sú to tí, ktorí mi ukazujú, že fungovať alternatívne je vlastne zábava (väčšinou ) a to kolektívu Koniarne. Ďalej všetkým selkiným detským aj dospelým kamarátom, ktorí sa na nej chodia voziť a prispievajú jej tým na režijné náklady. Mamine a Vladovi, ktorí tvoria kostru môjho pretekárskeho týmu a ktorí sa pomaly učia ako ten kôň vlastne funguje. Samozrejme trénerke Janke, bez ktorej by sme boli s kobylou iba neohrabané nemehlá.
Ale predovsetkým kamoške Selme, lebo jazdec bez koňa je iba obycajny pešiak .