Šťastie vs. spokojnosť
Niekedy premýšľam, kam až musíme padnúť, aby sme sa otriasli a začali sa šplhať hore.
Asi je to individuálne. U mňa to bolo jednoduché. Videla som tmu. Bola som vyčerpaná, mala som pocit, že som stratila všetko na svete a už nikdy nebudem šťastná.
Či som, alebo nie, o tom by sa samozrejme dalo polemizovať. A práve o tom to je. Ako sa definuje šťastie? Existuje naozaj ten rozdiel medzi šťastím a spokojnosťou, na ktorý som rada a často poukazovala? A nie je skutočné šťastie len ilúzia? Bublina, ktorá keď praskne, zanechá po sebe iba mučivú bolesť?
A čo je vlastne dôležitejšie? Šťastie, alebo spokojnosť?
Bežne sa dá predpokladať, že šťastie je vyšším stupňom spokojnosti. Že keď je človek spokojný, je to fajn. Ale byť naozaj šťastný je niečo, o čom sa niektorí neodvážia ani snívať. A nejde o peniaze ani prestíž. Ide o oveľa menšie veci. Naplnenie cieľov. Alebo len niečo prosté, čo nás urobí šťastnými, keď to najmenej čakáme.
Ale šťastie nikdy netrvá dlho. Spokojnosť áno. Teda môže. Či sme spokojní, alebo nie, o tom zvyčajne rozhodujeme sami. Je to na nás, či si pripustíme krásy tohto sveta, alebo na ňom budeme stále usilovne hľadať iba to zlé.
Strach z budúcnosti, uvedomovanie si problémov súčasnosti alebo spomínanie na minulosť, sú samozrejme normálne. A na mieste.
No netreba zabúdať žiť. Jeden život. Lebo druhú šancu nikto nedostane.
A vidieť vždy svetlo na konci tunela. Nie vlak, samozrejme, keď stojíme na koľajniciach, lebo zrazu nevidíme na svete nič pekné.
Nikdy nevieme, kedy to s nami sekne. Naozaj, nikto nikdy nevie, koľko času má, aby si užil život najlepšie ako vie. Lebo čas beží.
Som múdra ako rádio. Nedávno to tak ešte nebolo. Obetovala som kus svojho vymeraného času, aby som sa toto naučila. Vraj čas sú peniaze. Tak ja som si teda zaplatila školné.
Som šťastná? Nuž, dovolím si využiť právo autora, na otázku neodpovedať. Ale som spokojná. Zariadila som si to tak, aby som bola.
Ku šťastiu mi vo všeobecnosti niečo chýba. A ani by som nevedela, že mi to chýba, keby som to nezažila.
Možno je lepšie, nikdy nebyť šťastný. Vystačiť si so spokojnosťou a pragmaticky fungovať zo dňa na deň. Lebo po šťastí vždy príde tá bolesť.
Ale napokon sa vždy dá zapadnúť do vyjazdených koľají spokojnosti. Len treba chcieť. A šťastie, ak má prísť, tak aj tak príde. Či chceme, či nie. Trocha nás zas potrápiť. Aby sme sa náhodou nenudili.