Moje blízke stretnutie tretieho druhu s klinickou depresiou 1
Nikdy som tak celkom nechápala princíp duševných chorôb. Vedela som, že to existuje. Vedela som, že to zrejme nie je nič príjemné. Ale až keď je človek k tomu naozaj blízko, pochopí, o čo ide.
Bola som v zásade veselá dospievajúca baba s bežnými starosťami aj radosťami. Mala som pokojný a jednoduchý život, ktorý vlastne mám aj teraz, ale vtedy som sa z neho aj vedela tešiť.
Stále sa hanbím a odmietam si pripustiť, že je to skutočne vážne. Snažím sa odpútať ako to len ide, snažím sa na to nemyslieť. Ale keď sa na chvíľu zastavím, vždy to príde. Bojím sa ostať sama, a neznesiem ani ľudí okolo seba. Bojím sa ísť spať, že zase prídu tie sny, bojím sa rána, ktoré býva asi najhoršie.
Kde sú tie dni, ktoré som bez problémov presedela pri telke alebo knihe a absolútne mi to nevadilo? Teraz sa bojím na chvíľu zastaviť, neexistuje deň, ktorý by som nemala do poslednej sekundy rozplánovaný...aby som ani na okamih neostala sama a nemala čas premýšľať.
Nechajte si svoje „vzchop sa a neblbni“, toho som sa už napočúvala akurát dosť. Sama si to hovorím, každé ráno sa s tým zobúdzam a každý večer s tým zaspávam. Neviem, ako z toho von. Nejde to.
Už si ani nespomínam, kedy to začalo. Mojej zlatej tete doktorke som povedala, že po rozchode. Ona povedala, že je to blbosť, že som musela byť mimo už aj pred tým. Okej, to je asi fakt. Tak kedy som bola teda naposledy naozaj normálna? Šťastná? A ako sa to vlastne definuje?
Bola som šťastná s ním. Áno. Spočiatku určite, potom už to nebolo až tak úžasné, ale aj tak to bolo lepšie ako toto. Alebo nie? Nepamätám si.
A bola som vôbec šťastná pred tým? Nie, až pri ňom som mala pocit (asi nie celkom správny, ale vtedy som to tak cítila), že tak to má byť. Takže, čo z toho vyplýva? Že som zakomplexovaný deprimovaný idiot už čo sa pamätám a že sa teda nemám čo čudovať, že sa to niekde prejavilo? Fasa, to je perspektíva.
Áno, som hrozná povaha. Ja viem. Príliš premýšľam, a mám tisíc ďalších blbých vlastností, ktoré sa mi nechce ani trocha rozoberať. Vlastne, musím sa dosť premáhať, aby som čokoľvek rozobrala. Čo je u mňa dosť nezvyčajné. Asi to o niečom svedčí. Len nemám silu zisťovať, že o čom. Je toho príliš veľa, tak to blokujem. Ale ako sa z toho potom dostanem? Neviem, čo mám robiť. Niekedy mám toho dosť. Úplne.