Moje blízke stretnutie tretieho druhu s klinickou depresiou 3
Uzavriem svoju chorú trilogiu krátkym zamyslením.
Je mi fajn. To mi stačí. Nech je čo chce ako chce, je mi to jedno. Čo mi toto celé prinieslo? Okrem celkom iného pohľadu na život a svet okolo?
Dalo mi to Selušku, ktorá je mojím novým svetielkom. Aj keď som si na seba uplietla bič, nedám ju nikomu, ani za svet. To ona ma z toho dostala. Zaslúži si to najlepšie, čo jej môžem dať. Aj keď mi je momentálne úplne nanič.
Točím sa medzi prácou, školou a koňmi. Občas zanedbávam jedno, inokedy druhé, to tretie zriedka. Možno sa trocha málo venujem ľuďom, ktorí by si to zaslúžili. Ale ja sa naozaj snažím. Lepšie to nejde.
Zase čítam. A trocha aj píšem- aj keď nie niečo, čo by ľudí naokolo zaujímalo.
Už neplačem. Takmer vôbec. A vidím, že život stojí za to. To láska je naprd
Mám smer. Aj keď neviem, či je správny a či vydrží, hlavná vec, že je.
Keď si spomeniem na to najhoršie obdobie, pamätám si málo. Neviem, naozaj neviem, čo bude. Ale faktom ostáva, že mi je fajn.
Už nie som chorá.
Som len smutná.
Niekedy...