Rekapitulacia 2010
Musim sa priznať, že tentokrát nepíšem pre radosť ani pre to, že by som to potrebovala. Beriem to ako čistú povinnosť a zrejme to na tom, čo zo mna vylezie, bude aj dost cítiť. Ale nejak sa rozbehnpť musím, snáď mi to odpustíte.
V prvom rade mám obrovský problém písať s diakritikou. Už strašne dlho som nepísala nič vážne, (tým myslím niečo iné ako chat), takže kým sa do toho zas dostanem, budem strašne zúriť .
Tak a teraz k pointe a to môjmu roku 2010. Možem ho zhrnúť dvoma slovami: "Škoda reči."
Okej, nebudem preháňať, bol to dobrý rok. Ťažký, ako stokilové závažie keď vám pristane na malíčku, ale dobrý.
Január, prvé skúškové, luxusne zvládnuté aj napriek dvom nezdareným predtermínom. 25. januára posledná skúška a 3 týždne leháro. Jazdenie do zblbnutia tela a duše, snehu nával až pomaly do apríla, na narodky zafúkaná v budmericiach na privátnom žúre s M. Goodym v kaceninom notebooku.... Dalo by sa rozprávať, o to pokoj.
Potom prišla jar, kachna a jej matury, počítanie maturitných príkladov v predvecer skúšky samotnej do pol noci a mama v pyžame zazerajúca, kedy už skončíme...
Letné skúškové, už menej idylické, prvá prenesená skúška v živote (no boože to je toho, kto neprenášal nie je stavbár)...
A leto, alebo ako si užiť poveternostný extrémizmus . Výpek na konci júna, ležanie vo vlastnej šťave v gotke, neskôr, keď sme dostali rozum, lebedenie v kruhovke so ženkou, gitarou a Hostitelom /stephanie meyerová/...
A potom druhá polovica roka...
A hromadne lazy, Hronovsky masaker, alebo ako si znicit pozadie na psychiatrii..
Potom zacyklený, z pamati zjavne vymazaný septebmer (a október, november... ).. Ale nie, no potom prišla škola, aby sme sa náhodou nenudili, že?
A život sa točil okolo zadaní.. predovšetkým...
A ani sme sa nenazdali a je tu nový rok.
Sama som zvedavá, či o rok budem mať ešte chuť a silu niečo písať. Už aj teraz je to trocha problém, priznám sa.
Začínam sa obávať, že ešte veľmi dlho nedokážem písať od srdca, bez cenzúry, ako kedysi... Lebo okrem iného, čokolvek by som napísala by bolo len patetické, zbytočné a hlúpe. Žijem, a nepotrebujem slová, aby som niečo vyjadrovala.
Môžem písať o kvietkoch a včeličkách, škole, blbostiach... ale neviem písať o sebe.
Vaša škoda, moje vnútro je teraz hodné zabruchosachytnia a pozemisaválania viac, ako kedykoľvek predtým.
Ostáva len dúfať, že to raz zo mna padne a budem zase môcť svetu povedať všetko, čo chcem.
Prajem Vám krásny rok 2011 .