Rekapitulacia 2011
Sedim pri pocitaci, skvrka mi v bruchu a stale dookola pozeram fotky z dnesnej vychadzky... Rozmyslam, a moje myslienky sa vydali k tejto stranke. A fakt! Ved som sem uz nic nenapisala peknych par mesiacov...
Povedala som si, ze by bolo mozno vhodne to zmenit. A potom mi to doslo!
Je predsa nový rok, a to by som nebola ja, keby som si v kratkosti nespomenula na ten stary. Tradicie treba dodrziavat, a tato trva uz prilis dlho na to, aby som sa na nu len tak vykaslala. Tak som tu.
Minuly rok, rok v ktorom som dovrsila svoju dvadsatrocnost. V tom case este paradoxne (na moje pomery ) zadana, dnes uz nie. To, napriek tomu, ze by to odomna mozno malokto cakal, je pre mna asi najvacsia zmena, ktora prebehla. A mozno druha najvacsia, neviem sa rozhodnut .
Ta druha zmena bola vlastne darcek, od mojho zlateho tatika, ktory sa rozhodol, ze mi uz sibe dost na to, aby mi po tolkych rokoch zaobstaral svojho vlastneho tatosa.
Tak si vyberte sami.
Navliekol ma do toho zakerne, tym, ze pozical od kamarata kobylu, na leto. Mali sme v stajni volne miesta, takze preco nie? Uznavam, ze to mozno bol sialeny plan, ale nechala som sa ukecat. Napriek vsetkemu, napriek tomu, ze som si vtedy vobec nebola ista, ci pri konoch zotrvam, napriek tomu, ze najviac na svete zo vsetkych stvornohych (a mozno aj dvojnohych, ale nikomu to nepoviem, aby sa nahodou nikto neurazil) stvoreni lubim Rickytku, ktora mi v zivote dala uplne najviac, ktora je mojim zivotnym konom a ktora nim aj ostane, nech uz nas osud zavedie kamkolvek.. Napriek tomu, v akom dusevnom rozpolozeni som vtedy bola, napriek tomu, ze som bola uplne na dne so silami, nie len psychickymi ale aj fyzickymi.... Napriek tomu, alebo mozno prave preto, som sa na ten "prenajom" nechala ukecat.
A tak mi jedneho krasneho dna doviezli Selusku. Ta sa u nas zabyvala, akoby tam bola odjakziva. Sice zblbnuta z noveho prostredia, ale uz na prvy pohlad mimoriadne spokojna kobyla sa hned prvy den cez plot zoznamila so stadom, a bola taka nadsena, ze vyzerala, ze k nim kazdu chvilu skoci . A ked sme ju konecne vypustili do vybehu s konmi, po desiatich minutach sa stado pokojne paslo, ako keby sa vlastne vobec nic nedialo.
Selma bola doma. A hoci som sa tomu este dlho branila, presviedcala som vsetkych vratane seba o tom, ze ju na jesen vratim... Nuz, viete sami, ako to dopadlo. Kobyla ostala, tato kupil, je moja.
Tento clanok nepatri len jej, vedela by som o tom rozpravat donekonecna, napisem jej samostatny .
Proste mam kona. To sa zmenilo.
Inak je super. Velmi sa z nej tesim.
Postupne, prave vdaka seluske a ludom, ktori sa ku mne opat zacali spravat tak, ze som sa im nemusela viac vyhybat, som sa zacala citit lepsie.
Mozno si myslite (a mozno to napadlo len mne), ze niektore veci by sa odpustat nemali... Alebo nedaju, ako chcete. Zamyslela som sa nad tym priblizne na 30 sekund. Ano, niektore veci sa neodpustaju- pokial nie su nahradene inymi, lepsimi.
S hrozou som zistila (nemyslim tym naozajstnu hrozu, len ma to sokovalo ), ze prave ti, s ktorymi sme si v istom obdobi nevedeli prist na meno, mi, neviem preco, v istej casti roka pomohli viac, ako by som kedy cakala. A napriek tomu, ze to cele beriem po tom vsetkom s istou rezervou, vazim si vsetko, co pre mna urobili. Bez nich by som to nikdy nedokazala.
Takze ano, odpustam. Ked mam dovod. A asi aj ked nemam, len vtedy to dlhsie trva .
Paradoxne, z prvej polovice roka si vela nepamatam. Mozog ma tu krasnu vlastnost, ze niektore spomienky blokuje. A ja si myslim, ze je to tak lepsie. Viem, ze tam su. A mozno raz ked si budem ista, ze to zvladnem, ich niekde vyhrabem. A asi napisem roman . Ale teraz je to dobre tak ako to je.
O tom, ako dlho trvalo kym som sa z toho celeho dostala, sa tu uz popisalo vela, aj v inych clankoch. Na veselsiu temu:
Prezila som druhu cast intenzivneho jazdeckeho kurzu v hronovciach. Tento rok to bolo ine, bolo to zvlastne, boli tam ludia , co som pred tym nezazila. A ludia to boli skveli! Kazdy jeden. Kazdy mi nieco dal, kazdy bol iny, a pritom vsetci sme mali nieco spolocne. Ani neviem povedat ako som rada, ze som ich spoznala.
A este jeden clovek sa mi zjavil v zivote (netusim ci posledny, pisem to tak ako ma to napadne ). A to "malá" Kika, ktorá mi vtrhla do zivota vtedy ked bol komplet cely v hajzli. A ktora ma svojim nadsenim drzi nad vodou. Lebo co ine je v zivote dolezite, ako tie chpate stvornohe potvory s kopytami, ktore vedia tak krasne pozriet tymi velkymi ocami? No predsa to, aby clovek na tie ... potvory nebol sam .
A ano, bola aj skola. Aj tento rok. Bola, ale nejak isla sama. Bodaj by v tom aj pokracovala .
Ajejej skoro by som zabudla. To by nebolo fer, zabudnut na tu zensku, ktora ma naplnila nadsenim, ambiciami a cielmi este viac ako mala Kika. A to nasa znovuobjavena trenerka Pesla. Nebyt jej, tak na 99% uz dnes pri konoch nie som. Zjavila sa vtedy, ked som to najviac potrebovala. Nahoda? Je to mozne. Ale nebyt jej, nejazdim, nemam Selmu, a neviem, ci to sem mam napisat, ale napadlo mi to, mozno ani nezijem. Netvrdim, ze nevyhnutne. Ale bola som na tom zle. A dostali ma z toho kone. To su fakty.
Uz je to asi vsetko. Nie som si tym ista. Ale asi hej.
Teda, este nieco. A to podakovanie Renemu. Za to, ze aj po tom vsetkom mozem stale jazdit na Ricky. A travit s nou cas. Aj ked ho uz nemam tolko, ked mam teraz aj svoju. Verim, (aspon sa snazim verit), ze raz bude vsetko ako kedysi.
Tak, a mozem ist vybrakovat chladnicku!