Kapitola 1.
16. 6. 2008
Kapitola 1.
O tom, ako sa to všetko začalo.
H
|
akim vyliezol na povrch a zahľadel sa na ruiny mesta, ktoré bolo kedysi jeho domovom. Mesta, v ktorom sa narodil a v ktorom vyrastal spolu so svojím bratom Nikkom. Nikdy by si nebol pripustil, že sa niekedy bude cítiť tak bezmocne. Vtom zbadal úzky stĺp bieleho svetla. Modrá obruč, ktorá sa presúvala smerom dolu neveštila nič dobré. Tento akoby svetelný výťah používal len jeden človek. Najhorší zloduch všetkých čias, ktorého meno sa dnes všetci báli vysloviť nahlas. Tí odvážnejší boli už mŕtvi. Vysoký, s porcelánovo bledou pokožkou, svetlými vlasmi a bledomodrými očami pôsobil hrozivým dojmom. Hakim sa ho však nebál. Nemal čo stratiť. Prišiel o všetko.
„Si na rade.“ povedal On akoby len tak mimochodom.
„Dosť by ma zaujímalo, kde si k tomu prišiel.“ odvetil Hakim odvážnejšie, ako sa cítil. Vedel, že prišiel jeho koniec. Ale chcel zomrieť ako chlap. Nechcel sa krčiť a prosiť o milosť. Už sa zmieril s tým, že sa nedožije dvadsiatky. Iba ak...
„Vidím, že si sa vôbec nezmenil.“ prerušil tok jeho myšlienok jeho súper, ktorý mal ukončiť jeho krátky a žalostný život.
„No dobre, tak to nenaťahuj. Už nech to mám za sebou.“ zamumlal, ale myseľ mu pracovala na plné obrátky. Spomenul si na tajomnú silu, o ktorej mu kedysi rozprával otec. Táto sila mohla zachrániť svet, mohla zničiť Jeho aj s celou bandou služobníkov, ktorých bolo čoraz viac. Dokonca mohla zabrániť stáročiam hrozného utrpenia, ktoré musel prežiť jeho ľud predtým, než On nakoniec vyhral. Musel len vymyslieť spôsob, ako...
„Rád ti vyhoviem. Ale predtým... Máme ešte nejaké nevyrovnané účty.“ poznamenal On.
„Naozaj?“ začudoval sa Hakim. Napriek tomu, že celé svoje bytie sústreďoval na spôsob, ako nájsť tú silu, Jeho slová ho prekvapili.
„Naozaj.“ počul prostú odpoveď.
Nevedel, čo na to povedať a tak pokračoval v premýšľaní. Vedel, kde je sila ukrytá. Problém bol v tom, že ju mohol ovládnuť iba vyvolený. A on nebol vyvolený. Bol len zúfalý. Buď zomrie teraz, alebo to riskne a pravdepodobne ho zničí sila. Ani jedna z možností ho príliš nelákala, ale vedel pre ktorú sa rozhodne. Bol tu už len jeden problém. Ako...
„Počul som, že na verejnosti hovoríš moje meno.“ pokračoval On v rozhovore.
„No a čo?“ už mu to večné skákanie do myšlienok začínalo liezť na nervy.
„Ospravedlň sa!“ zahučal On.
„Vlastne sa ti ani nečudujem, že máš z toho mena komplexy.“ poznamenal Hakim. V hlave sa mu rodil plán, ktorý bol taký bláznivý, že si bol takmer úplne istý, že nevyjde.
„Naposledy ti prikazujem, ospravedlň sa!“ vrieskal On.
„Aj tak ma zabiješ. Nemám to jedno?“ naťahoval čas, aby svoj plán poriadne domyslel. Odpútať Jeho pozornosť bude ťažké. Ale nie nemožné.
„Nezabijem ťa, pokým sa mi neospravedlníš!“ On už strácal nervy.
„Okej. Keď myslíš...“
V momente, keď si On už myslel, že Hakim sa ospravedlní, ten využil príležitosť. Pohol sa o dva kroky dozadu a zmizol v padacích dvierkach. Podzemie bolo husto popretkávané sieťou chodieb. Niektoré boli také úzke a nízke, že cez ne ledva preliezol malý človek, iné také priestranné, že by sa v nich dalo bývať. A ani On ich nepoznal tak dobre ako Hakim.
Kým sa On spamätal, Hakim už bol hlboko pod zemou. Vedel, že ho hľadajú. Vedel, že On je príliš namyslený, než aby ho nechal utiecť potom, čo tak hlboko urazil jeho ego. Bol si však istý, že nik nevie, čo zamýšľa. Znova sa zamyslel. Nebolo by rozumnejšie ostať ukrytý v podzemí? Nie! Nemôže byť taký zbabelý. Aj tak by ho tu skôr či neskôr našli. Okrem toho by sa tu sám onedlho zbláznil. Musí to skúsiť. Aj keď je to obrovské riziko. Alebo skôr beznádejný čin zúfalého človeka? Bol si istý, že je to samovražda. Ale nemal na výber.
Na chvíľu sa zastavil a oprel sa o stenu. Rýchlo dychčiac sa zosunul na zem. Bol slabý. Veľmi slabý. A chudý. Už takmer mesiac poriadne nejedol. Keď sa počas bombardovania skrýval v podzemí, živil sa chrobákmi a potkanmi. Kedysi vysoký, urastený tmavovlasý chalan teraz nebol schopný už ani myslieť. Nevládal sa pohnúť. Únava ho pomaly premáhala.
„Nemôžem zaspať,“ hovoril si. „Nemôžem zaspať. Nemôžem...“
Netušil, ako dlho spal, keď ho zo sna vytrhol hrozný rachot. Okamžite bol čerstvý ako rybička, vyskočil na rovné nohy a videl ako sa podzemné tunely rúcajú.
„Dofrasa! On ma bombarduje!“ Rozbehol sa hľadať nejakú bezpečnú skrýšu. Vedel, že ho nechce zabiť. To by bolo na Neho príliš jednoduché. Chcel ho len vystrašiť. Chcel ho donútiť vyjsť na povrch. Hakim Ho poznal príliš dobre na to, aby Mu túto taktiku zhltol. Vedel, že nemôže vyjsť. Musí zostať. A dúfať, že prežije.
Bežal a zo všetkých strán sa rúcali steny. Už ani nevedel, kde je, keď odrazu zbadal v skale dutinu.
„Môj starý úkryt!“ skríkol. Ešte nikdy nebol tak rád, že ho vidí. Okamžite doň vliezol, zasunul sa do najhlbšieho kúta. Dúfal, že to vydrží. Úkryt bol síce vystužený kovovými tyčami, ktoré tam boli ešte od čias, keď sa tam s bratom hrávali, ale takéto bombardovanie asi ešte nezažil.
Ani nevedel, ako dlho tam sedel, keď bombardovanie ustalo. V tej tme už strácal pojem o čase. Ešte hodnú chvíľu počkal a keď nepočul žiadne ďalšie strely, opatrne sa vysúkal von. Rozhliadol sa okolo seba. Časti chodieb boli opadané, iné celkom zrútené. Hakim dúfal, že sa mu podarí dostať von za mestom, odkiaľ to bude mať najbližšie k jaskyni, v ktorej mala byť ukrytá sila. Teraz však už netušil, či sa mu vôbec podarí k východu dostať. Na tomto mieste bol kedysi veľakrát a tak vedel, ktorá chodba kam vedie. Musel sa dostať na západ a tak sa vybral doprava severnou chodbou. Kráčal asi desať metrov a napravo uvidel známy priechod. Teda to, čo z neho zostalo. Celý bol zasypaný, až na úzku medzierku, cez ktorú by prestrčil sotva ruku. Skúmal strop priechodu, ktorý bol asi vo výške jeho ramien, poklopkával na rôzne miesta skalnej steny, aby zistil, či ja bezpečné kamene odhádzať. Rozhodol sa, že radšej nájde iný. Asi o sto metrov ďalej sa chodba jemne stáčala doprava. Tam našiel ďalší známy priechod. A tentoraz mal šťastie. Nebol zasypaný. A tak sa vybral chodbou smerom na západ. Po pár desiatkach metrov sa chodba rozdvojovala. Toto rázcestie nepoznal, ale vedel, že východ sa nachádza oveľa južnejšie. A tak mu neostávalo iné, len sa vybrať vpravo. Onedlho sa chodba stáčala v tvare písmena S. V polovici druhej zákruty bolo ústie spadnutého priechodu. Hakim sa priblížil k skalnej stene a vtom začul hlasy. Zbledol. Prišli ho hľadať. Alebo presnejšie, skontrolovať, či náhodou nie je ešte nažive. Nemohli vedieť, že prežil bombardovanie. Zrejme prišli hľadať telo.
Potichu, aby ho nezačuli sa vrátil späť do chodby. Musel sa ponáhľať. Ak sa Jeho vojakom podarí odhádzať kamene z priechodu, bude koniec. A tak sa rýchlo ale ticho začal presúvať ďalej chodbou smerom na juhozápad. Keď sa na chvíľu zastavil aby si odpočinul, začul za sebou kroky.
„No zbohom. Sledujú ma.“ zašomral a pokračoval v ceste. Musel sa pohybovať rýchlo a opatrne, aby ho nepočuli vojaci. Vedel, že ak sa On dozvie, že je nažive, bude ho čakať na povrchu.
Keď Hakim uvidel známu odbočku doľava, srdce mu poskočilo. Za touto chodbou ho čaká posledná časť cesty v podzemí. Po pár metroch začala chodba konečne stúpať. Najprv mierne, potom prudšie. Hakim bol slabý a vyčerpaný. Dlhé týždne v podzemí bojoval o prežitie, aby nakoniec aj tak zomrel? Nevedel, či sa vôbec k sile dostane a začínal byť zúfalý. Pochyboval o svojom pláne stále viac a už začínal ľutovať, že nenechal Jeho nech to skončí už dávno. Ale Hakim nebol typ, ktorý sa len tak ľahko vzdáva. Chcel bojovať dokonca. Ako otec. A brat. Aj keď tento boj bol vopred prehraný.
Začul za sebou zvuky Jeho armády. Bol unavený, spotený a špinavý. V pravej nohe mu pulzovala ostrá bolesť. Keď sa pozrel dolu zistil, že ju má celú krvavú. Ťažko sa mu dýchalo, lebo v podzemí bol stuchnutý vzduch. Ale nemohol zastaviť. Stúpal stále vyššie do čoraz prudšieho kopca a mal pocit, akoby sa pred ním ten východ vzďaľoval. Keď si myslel, že už dlhšie nevydrží, uvidel pred sebou svetlo. Konečne zacítil čerstvý vzduch a ľahký vánok na spotenej tvári. Rýchlo v mysli potlačil obavy, že vonku ho bude čakať On.
„Nemohol predsa tušiť, čo zamýšľam.“ povedal si Hakim. Zhlboka si vzdychol a vyšiel von oddaný svojmu osudu. Tá najťažšia časť cesty ho však ešte len čakala.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.